Ing. arch. Juraj Višný – legenda a otec Československej kulturistiky

Už v starovekom Grécku a Ríme boli bohovia a atléti vyobrazovaní s dokonalými svalnatými postavami. Starovekí a renesanční maliari či sochári ako napríklad Feidias, L. Da Vinci či  Michelangelo používali ako predlohy pre svoje umelecké diela telá svalnatých bojovníkov, gladiátorov, silákov, či športových atlétov danej doby.

Tento dlhoveký obdiv  fyzickej krásy tela položil v Európe koncom 19. a začiatkom 20. storočia základy mladého športu - kulturistiky, ktorá bola zameraná na posilňovanie a budovanie svalstva. Po prvýkrát mali atléti možnosť ukázať silu a krásu svojho tela prezentáciou jednotlivých svalových partií pred obecenstvom.

 

Za otca moderného kulturizmu je považovaný Angličan, legendárny Eugene Sandow. Postupne sa dostal  aj za oceán do USA, kde ho nazvali bodybuildingom.

 

Keďže Európou zmietala najprv prvá a potom druhá svetová vojna a zmeny politických režimov, trvalo pomerne dlho, kým sa kulturistika ako šport v 50. rokoch dostala aj k nám do vtedajšej ČSR. Dnes, vďaka modernej dobe a neobmedzeným možnostiam, nevnímame, že vtedy vývoj a vznik mnohých vecí u nás nebol taký ľahký a samozrejmý. Dnešná mladá generácia sa moc o históriu  nezaujíma, a len málokto sa zamyslí nad tým, ako sa v ČR a SR etabloval tento pre nás tak krásny, milovaný, ale zároveň náročný šport. 

               

A tu sa začína náš príbeh.  

Od roku 1957 sa aj u nás začala písať  história kulturistiky ako populárneho športu. Vtedajší komunistický režim nebolo ľahké presvedčiť o tom, že kulturistika je šport a už vôbec, aby ju zaradili ako oficiálny šport do Československého zväzu telesnej výchovy. Široká verejnosť nič o tomto športe nevedela. V Bratislave však bolo pár skalných nadšencov, ktorí doma potajomky cvičili so všetkým čo malo väčšiu váhu, a to bez akýchkoľvek vedomostí o dostupných tréningových metódach. Časom sa vďaka zmeneným postavám týchto mladíkov podarilo nemožné a ústnym podaním sa začalo šíriť povedomie o tomto športe aj do iných častí republiky. Pre mňa vôbec najvýraznejšou osobnosťou tohto  obdobia bol mladý, 19 - ročný volejbalista, veslár, študent architektúry Juraj Višný.   

 

 

Kto to je Juraj Višný?

Narodil sa v roku 1937 v Bratislave. Už ako školák sa venoval rôznym športom. Po maturite na gymnáziu začal študovať na SVŠT /Slovenská vysoká škola technická/ Fakulte architektúry, ktorú úspešne zakončil promóciou v roku 1962 a získal titul Ing. arch. Po zážitkoch z 2. svetovej vojny a politickej perzekúcii rodiny sa z neho aj vďaka športu stal cieľavedomý mladý muž s mnohými záujmami, ktoré ako už dnes vieme, úspešne rozvíjal. Je známy ako kulturista, herec, historik, publicista, tréner, architekt, spoluzakladateľ ČSSR kulturistiky a v neposlednom rade dobrý manžel, otec a starý otec. Proste nevymazateľná  a neoceniteľná osobnosť kulturistiky. Ak v slovníku cudzích slov budete hľadať prívlastky ako legendárny, charizmatický, ľudský, srdečný, či skromný, tak by som sa nečudoval, keby ste pri týchto slovách našli Jurajovu fotografiu. Žiadny iný kulturista sa  nezaslúžil v takej miere o spopularizovanie kulturistiky pre širokú verejnosť u nás. To čo spravil pre celosvetovú popularitu známy herec a politik Arnold Schwarzenegger, to isté spravil v roku 1966 pre československú verejnosť Juraj svojím účinkovaním vo filme „KDO CHCE ZABÍT JESSII?“ v úlohe  SUPERMANA. Takmer všetci v tej dobe vďaka nemu vedeli čo je kulturistika a verím, že nejeden z vás skôr narodených čitateľov mi dá za pravdu, keď poviem, že Juraj Višný bol vaším vzorom. Celý život sa venuje kulturistike a fitness a v súčasnosti je často hosťom najvýznamnejších súťaží u nás aj v zahraničí. Aj keď má dnes 82 rokov, vyzerá o desaťročie  mladší, je stále aktívny, športuje, píše a cestuje. 

Vďaka svojím sympatickým vráskam múdrosti je nevyčerpateľnou studnicou vedomostí a skúseností. 

Považujem si za veľkú česť, že Juraj prijal moje pozvanie a je ochotný sa podeliť s vami, čitateľmi nášho časopisu o svoje zážitky a skúsenosti. 

 

Autor článku Stanislav Slimák a Ing. arch. Juraj Višný

 

Počas svojej kariéry si dal médiám nespočetné množstvo rozhovorov. Mne v nich ale chýba jedna zásadná informácia o tebe. Aké bolo tvoje detstvo?

Narodil som sa 7. júna 1937 v Bratislave, takže som jedno z tých tzv. vojnových detí. S rodičmi sme žili v Prahe, nakoľko tam mal otec prácu. Keď Nemecká armáda obsadila Čechy, odišli sme späť do Bratislavy, kde bolo väčšie bezpečie. Vojnové obdobie bolo kruté. Všade chudoba, utrpenie a nešťastie. Jedla bolo málo a tak sme najčastejšie jedli napríklad rascovú polievku alebo cestoviny. Mäsa bolo málo. Boje sa síce priamo nás v Bratislave až v takej miere nedotkli, no žili sme v permanentnom strachu. Najhoršie boli nálety lietadiel a poplachy v noci, aj cez deň. Mali sme zbalené štyri kufre a vždy, keď bol poplach /aj keď lietadla len prelietali nad nami/, museli sme ísť päť poschodí aj s kuframi do pivnice a potom späť. Niekedy aj niekoľkokrát za deň. Kufre so všetkým potrebným sme nosili preto, lebo sme nikdy nevedeli, ako dlho ostaneme v pivnici a či sa ešte budeme mať kam vrátiť. Najťažšie boli noci.  Museli byť všetky okná zatemnené, aby nebolo vidieť, že dole je mesto. Najväčší zážitok som mal, keď americká armáda bombardovala rafinériu Apolku. Bývali sme na štvrtom poschodí a tak som mal na ňu perfektný výhľad. Niekoľko dní horela a išiel z nej ohromný čierny dym. Ako malé dieťa som to pomerne dobre znášal, no už ťažšie moja mama.

 

Tento rozhovor síce nie je o hrôzach vojny, ale pre mladšie generácie je dobré, keď si prečítajú z čoho vyšla a vyrastala tvoja generácia. Bol si malé dieťa a napriek tomu si veľa pamätáš. Dospelí sa ťažko s niečím takýmto vedia vyrovnať a nie to ešte deti. Podelíš sa s nami aj o tvoj najhorší zážitok?

Najhorší zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem, mám z konca 2.svetovéj vojny.  

Ešte som nemal osem rokov, keď sa blížil front na jar 1945 od Dukly k Bratislave. Moji rodičia so spriateleným manželským párom, sa rozhodli, že ho prečkáme niekde na Záhorí, lebo sa obávali, že v Bratislave budú ťažké pouličné boje. A tak sme odišli do Plaveckého Mikuláša k jedným známym. Neboli sme tam ešte ani pol dňa, keď partizáni napadli nemeckú jednotku, ktorá sídlila v dedine. Nemci partizánov zahnali späť do hôr. Dediny, ktoré pomáhali partizánom, boli často nemeckými jednotkami trestané. Preto nemeckí vojaci nechali všetkých mužov, aj deti - chlapcov, zoradiť na námestí vedľa seba. Namierili na nás automaty a povedali, že zastrelia každého desiateho. Ako keby to bolo včera. Mal som obrovský strach a cítil som beznádej. Ženy plakali a prosili. Môj otec a strýko vedeli po nemecky a snažili sa vysvetliť vojakom, že my nie sme z tejto dediny a nech nás pustia. Po krátkom naliehaní nám povedali, aby sme utekali preč. Vtedy som si to ako dieťa neuvedomoval, ale mama a otec mali obrovský strach, že nás zastrelia, keď budeme utekať. Vtom sa do dediny vrátili partizáni a spustila sa streľba. Okolo nás ležali mŕtve kone a iné zvieratá, ale aj ľudia. Po krátkom úteku sa nám podarilo dostať za dedinu do ako takého bezpečia. Tam náhodou stál starý autobus a vodič nám ponúkol, že nás odvezie preč. Po ceste nás ešte napadli ruské stíhačky I-16, prezývané „RATA“ ktoré po nás strieľali. Nakoniec sme sa dostali do Holíča k rodine. Tu sme strávili tri dni vo vinohradoch v malej podzemnej vinnej pivničke, kde sme prečkali prechod osloboditeľského frontu. V noci bolo v diaľke počuť samú streľbu a obrovské výbuchy. Celá obloha bola ružovočervená. Našťastie nás front minul o niekoľko kilometrov a tak sme sa po niekoľkých dňoch mohli vrátiť domov do Bratislavy. Krátko na to prišiel mier a začalo sa všetko budovať od začiatku. Bolo to pekné obdobie plné uvoľnenia a entuziazmu. Ľudia sa správali k sebe pekne a všetci si navzájom pomáhali.

 

To, že si sa venoval kulturistike vedia dnes všetci. Venoval si sa aj iným športom?

V tých rokoch všetky deti veľa športovali. Na školách sa robilo veľa rôznych školských súťaží, ale organizovali sa aj medziškolské súťaže. Napríklad v atletike, basketbale, volejbale atd. Šport som miloval a dosť som v ňom vynikal. Nakoľko som bol vysoký a dosť chudý teenager, menší chlapci sa mi často v škole vysmievali a vykrikovali po mne bocko, bocian atď. Aj napriek tomu, že som v športoch bol dobrý, mal som pre moju chudú a vysokú postavu komplexy. Už ako gymnazista som hral závodne volejbal, neskoršie za B mužstvo Červenej hviezdy Bratislava v druhej lige, a občas za A mužstvo, ktoré hralo v prvej čsl. lige. Súťažná sezóna bývala v lete, nie ako dnes v zime – hrávalo sa vonku na antuke. Trénovali sme trikrát v týždni – ničím výnimočným nebol ani každotýždenný beh na 10 km – a dvakrát v týždni sme mali zápas. Samozrejme, k tomu trikrát v týždni po dve hodiny môjho posilňovania. To však nebolo všetko. V roku 1958 som bol ako vysokoškolák na lyžiarskom sústredení  na Roháčoch. Pred Ťatliakovou chatou, kde sme bývali, sa povaľovali dva zrezané pne kruhového profilu s priemerom asi 30 cm, na vrchu so skobou na uchopenie. Inštruktori s nimi robievali drepy. Keďže som už vtedy posilňoval, nenechali pochopiteľne chladnými ani mňa. Všimol si to jeden z inštruktorov Boris Reiskup – sám výborný veslár, a v roku 1956 účastník olympijských hier v Melbourne. Vraj zakladá novú osemveslicu, nech za ním prídem do lodenice Slávie Bratislava. Až do leta som potom chodil veslovať do bazénu, neskôr na Dunaj. Žiaľ, moje veslovanie sa skončilo po niekoľkých  rokoch, keď Boris Reiskup tragicky zahynul v lavíne na jeho obľúbených Roháčoch. S Borisom sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke a pod vedením iného trénera by to už nebolo bývalo ono.

Dnešná generácia by si mohla z tej Vašej brať príklad. Boli ste všestranní športovci. Ako si sa vlastne dostal ku kulturistike?

Počas vysokoškolských štúdii jedného dňa kamarát vytiahol z aktovky časopis a povedal mi: "Pozri, čo som dostal od strýka z Ameriky." Bol to Weiderov časopis Muscle Builder a na titulnej strane bol Steve Reeves. Ostal som ako obarený keď som videl tú krásnu postavu a fotku Steeva. Ako som v ňom listoval, po pár minútach mi bolo jasné, čo chcem. Začal som zjednávať čo by chcel za ten časopis a nakoniec som ho prehovoril, a získal som ho za zbierku známok. Odvtedy som iné nerobil, len zisťoval ako trénovať. Zháňal som nejaké činky alebo aspoň pomôcky na tréning, aby som mohol cvičiť. Nemali sme vtedy takmer žiadne informácie ani materiálno technické prostriedky. Raz za čas síce dala televízia niečo zo sveta a aj nejakých vtedajších kulturistov, ale to bolo všetko. Preto sa u nás kulturistika v tých rokoch nepestovala a verejnosť prakticky ani nevedela, že vo svete existuje. A tak som začal trénovať. Keďže nebolo čím cvičiť, mama mala doma vysávač, ktorý bol pomerne ťažký a mal kovovú rúčku, tento som používal ako činku. Od kamaráta z tlačiarni som si vybavil tlačiarenské závažia a aj s tými som mohol trénovať. Zbieral som všetko čo malo nejakú váhu a dalo sa uchopiť. Keďže metodika cvikov neexistovala, vyzeralo to všelijako. Neskôr som zistil, že môžem trénovať aj s vlastným telom a postupne som zaradil zhyby na hrazde, kľuky na zemi, kľuky na bradlách, či drepy. Cviky som kopíroval podľa fotiek zo spomínaného časopisu. V tej dobe nebola žiadna posilňovňa a tak som cvičil vo svojej izbe. V izbe som mal veľkú šatníkovú skriňu, v ktorej bolo zrkadlo. Pred týmto som trénoval, aby som si kontroloval, či cvičím správne. Cvičil som doslova fanaticky. Nikomu som to nepovedal, ani mojej frajerke, terajšej manželke, tak že nikto o tom nevedel. Začal som v marci 1957 a o tri mesiace som sa na kúpalisku Lido pri Dunaji vyzliekol do plaviek a kamaráti ma nespoznali. Vypytovali sa a zaujímali ako som to dosiahol. No a samozrejme chceli aj oni takto vyzerať. Tu som sa skamarátil aj s Mikym Červeňanským. Bol to gymnasta a už vtedy mal perfektnú postavu a slušnú silu. Zaujal som ho svojou stavbou tela a hneď sme si padli do oka. Bol to úžasný atlét. Dokázal napríklad perfektnú zostavu  - chytil sa vertikálne tyče a telo vo vzduchu narovnal do horizontály. Zostal tak min. 10 sekúnd! Aj sme si spolu na tomto kúpalisku zacvičili. A tak sa začal budovať v mojom okolí základ partie, ktorá sa neskôr venovala kulturistike, čím sa aj preslávila.

 

V tej dobe ešte neboli žiadne posilňovne pre kulturistov, kde ste trénovali v týchto úplných začiatkoch?

V lete sme využívali na tréning exteriér. Často sme cvičili na kúpalisku Tehelné pole. Tréningové náradie sme odpozerali z môjho časopisu. Najdôležitejšia bola kladka. Z dreva sme vyrobili jednoduchú konštrukciu, ktorú sme pripevnili ku zábradliu kúpaliska. Závažie bolo vedro naplnené pieskom. Po každom tréningu sme túto kladku museli odmontovať a schovať do kabínky, ktorú sme si prenajali na celé leto. Ľudia nás pozorovali, čudovali sa. Mali nás za bláznov. No našli sa aj takí, ktorým sa to páčilo a zaujímali sa o to, čo vlastne robíme a chceli si to skúsiť. Časom sa ku nám pridávalo čoraz viac nadšencov. Takto sa naša členská základňa postupne rozrastala.

 

Čo ste spravili, keď prišla zima? Kde ste cvičili?

Nie len kvôli zime, ale aj pre nedostatočné vybavenie sme hľadali iné možnosti tréningu, kde sa budeme môcť zlepšovať. V Petržálke na futbalovom štadióne sídlil oddiel vzpieračov TJ DOZAB /dopravný podnik Bratislavy – dnešné MHD/. Tak sme tam zašli a prihlásili sa k nim. Vedeli síce, že chceme pestovať kulturistiku, ale dúfajúc, že možno z niektorých z nás budú vzpierači, umožnili nám u nich trénovať. Mali tam dostatok činiek, stojanov, lavičiek a iného vybavenia. Veľmi sme sa tešili, ale tu sme mohli trénovať, len dva dni v týždni. To bol jún 1957 a tak sme na zimu hľadali aj ďalšie možnosti. Podarilo sa nám dostať ku niekoľkonásobnému majstrovi ČSR v zápasení pánovi Jozefovi Herdovi. On nás prijal a umožnil nám trénovať v ich telocvični TJ Dunajplavby, ktorá sídlila priamo v škole, kde som pred rokmi maturoval. A tak sa nám podarilo naše tréningové možnosti podstatne zlepšiť a ešte aj v teple prezimovať.

 

Neskôr ste si zriadili vlastnú, dnes už preslávenú činkáreň v bytovke na Belehradskej ulici. Povieš nám ako to bolo?

Nakoľko sme sa postupne rozrástli na desať „kulturistických bláznov“, potrebovali sme vlastnú posilňovňu. V auguste 1958, kúsok od domu kde som býval, sme na Belehradskej č.10 našli vyhovujúce priestory. Bola to dlhá miestnosť v suteréne, ktorá slúžila ako sušiareň. Nájomníci aj domová správa súhlasili s našim zámerom, a tak sme časť týchto priestorov predelili a spravili sme si našu vlastnú vysnívanú posilňovňu. Tu som trénoval počas celej mojej kulturistickej kariéry, až do známych prvých Majstrovstiev republiky ČSSR 1968, ktoré som vyhral. Trénovalo u nás veľa športových osobností a zvučných, dnes už legendárnych kulturistických mien, ako napríklad: Andy Hanzlík, bratia Bérešovci, niekdajší dekan FTVŠ UK Anton Zrubák, Dušan Seliga, Ivan a Peter Uríček, Juraj “Mackie” Pipasík, Peter Iker, Juraj Trojan, Milan Káčer, Vlado Chrapa, Bohuš Šťastný, Alexander Čády, Vlado Marek,  Milan Okša a Ali Kogler, ktorý tiež učil na FTVŠ, venoval sa joge a neskôr bol reprezentačným trénerom šermu, či zápasník - majster ČSSR Ján Ďurďovič.

 

Metodika nebola takmer žiadna, strava bola biedna. Napriek všetkému si sa menil zo dňa na deň. Čomu pripisuješ tak rýchle zmeny a pokroky v budovaní svalstva v tvojich začiatkoch?

Ako som už spomínal - naša generácia sa veľa hýbala a športovala. Celé dni sme trávili na ulici či školskom dvore, kde sme sa stále hrali, behali či športovali. Hrali sme futbal, soritáš, hokej a veľa iných pohybových hier. Všetci moji rovesníci či chlapci alebo dievčatá, mali vďaka tomuto perfektný základ pre každý šport. Myslím, že toto bol ten pravý dôvod mojich rýchlych pokrokov v tom období.

 

Nemali ste dostatok informácii ani o strave, ako ste ju riešili? Čo ste jedli, aby vám rástli svaly?

Všetko, čo mamka navarila. Že potrebujeme bielkoviny na budovanie svalov sme sa dozvedeli neskôr. V tej dobe bola taká núdza, že som si moc vyberať nemohol. Najčastejšie som jedol buchty, granadír, tvarohové rezance a iné domáce dobroty. Mäsa bolo málo a bolo veľmi drahé, tak sme ho jedli len v nedeľu alebo cez sviatky. Manželka sa mi smeje dodnes a neverí mi, keď jej hovorím, že počas vysokoškolského štúdia som pravidelne raňajkoval chlieb s bravčovou masťou, cibuľou a citrónovým čajom. A to som už intenzívne posilňoval pár rokov.

 

Hovoríš, že ste si zhotovili posilňovacie náčinie. Ako ste to dokázali?

Všetko sme si vyrobili svojpomocne. Niektorí z nás boli šikovní konštruktéri, ktorí dokázali podľa obrázku v časopise nakresliť plány stroja. Iní, ako napríklad Juraj “Mackie” Pipasík, ktorý sa neskôr stal osobným trénerom známeho herca Sylvestra Stalloneho, boli obdivuhodne zruční a stroje podľa plánov vyrobili. Nebolo to však jednoduché a sotva kto si dnes vie predstaviť, koľko úsilia a pokusov nás stálo vyhotovenie jedného funkčného stroja. Jediný inventár posilňovne, na ktorý sme sa finančne skladali, bola veľká oficiálna olympijská činka.

 

Vaša doba bola známa ťažkými a dlhými tréningami. Viem, že ste dávali väčší dôraz na tréningy ako na stravu a regeneráciu. Porozprávaj nám o tom. Ako to bolo vo vašom prípade?

Význam stravovania sa začal zdôrazňovať až oveľa neskôr, no myslím, že najväčšou chybou ktorej sme sa v 60. rokoch obecne dopúšťali bolo, že sme trénovali priveľa. Hnali sme to neraz až do extrému v domnienke, že čím viac trénujeme, tým budeme lepší. Nakoniec sme "makali" šesť dní v týždni po 3,5 hodiny a na jednom tréningu sme nadvíhali nezriedka aj cez 40 ton... Bola to z našej strany neznalosť podmienená dobou. Mali sme jednoducho veľmi obmedzený prísun informácií a prakticky na všetko sme prichádzali metódou pokusov a omylov. A tá býva žiaľ, zväčša najmenej efektívna. Na šťastie kamarátova mamka pracovala v Bratislavskej univerzitnej knižnici a tá nám mohla zariadiť, že Weiderov americký časopis Muscle Builder prichádzal pravidelne mesiac čo mesiac do knižnice a hneď do našich rúk. Dvaja kamaráti - výborní angličtinári - hneď sa pustili do prekladania tréningových článkov a tie sa rozmnožovali a putovali ku kamarátom do ďalších činkární. A tak sme si navzájom pomáhali ako sa len dalo a aj to sú pekné spomienky, že aké to boli krásne kamarátske vzťahy medzi kulturistami.

 

Po úspešnom ukončení vysokej školy v roku 1962 si musel narukovať v marci 1963 na základnú vojenskú službu. Ja si pamätám, že moja generácia sa tohto obávala, lebo pokiaľ sme nenarukovali niekam, kde sa dá trénovať a jesť, boli to stratené dva roky tréningu v tom najlepšom veku. Aká bola tvoja vojenčina? Kam si narukoval? 

Rukoval som len na pol roka ako absolvent vysokej školy, čo mi potom o 6 týždňov predĺžili kvôli berlínskej kríze. Slúžiť som mal v Karlových Varoch ako tankista. Zaúradovala však náhoda – podotýkam, že šťastná. Po príchode do Varov nás “vyučených tankistov” aj ubytovali na útvare tankistov. Pri prvej vychádzke sme sa celá partia večer vychystali do kina, no ešte predtým sme zašli do mliečneho baru najesť sa. Tam sa ma jeden zo služobne starších vojakov, tiež absolvent vysokej školy, opýtal, aké mám civilné zamestnanie. Keď počul, že som architekt, ihneď si to poznačil a že vraj ak budem mať šťastie, dostanem sa na jeho miesto do Plzne. Nič lepšieho ma hádam ani nemohlo postretnúť. O dva dni ma skutočne odvelili do Plzne. Dostal som sa na Krajskú ubytovaciu a stavebnú správu. Šéfom bol civil, mal rozpracovaných viacero vojenských projektov a potreboval ľudí s technickým vzdelaním, ako som bol aj ja. Dal som mu teda tipy na kamarátov, ktorí narukovali spolu so mnou v Olomouci, kde nás rozdeľovali a vedel som kam ich umiestnili. O tri dni neskôr sme sa v Plzni naozaj všetci zišli – jedenásti kamaráti! Bola to skvelá vojenčina. Dokonca nás ani neubytovali na útvare, ale v priestoroch starého plzenského pivovaru. Na štvrtom poschodí sme mali obrovskú kanceláriu s rysovacími stolmi a spali sme vo vedľajších miestnostiach. Všetkým nám udelili doklad permanentnej vychádzky kvôli poradám a cestám na stavby. Ako bolo za bývalého režimu zvykom, šéf si riešil cez pracovnú dobu aj svoje záležitosti, kvôli čomu bol len zriedkavo na pracovisku. Na nás zasa bolo spoľahnutie, povinnosti sme si plnili svedomito, a tak boli obe strany spokojné. Napokon, svedčí o tom i fakt, že za 7 mesiacov vojenčiny som bol 7-krát doma v Bratislave a vždy som išiel cez Prahu a mal možnosť stretnúť sa s Vojtom Fialom alebo Láďom Filipom. 

 

Mohol si tam trénovať?

Do Plzne som si dopravil malé činky slušnej váhy. Lavičku, hrazdu a koly sme si vyrobili na mieste. Keď ma ostatní videli "makať", skúsili to tiež. Napokon sme cvičili všetci až na jedného. V lete sme sa chodili kúpať k jazeru na okraji Plzne. Od skorého rána sme rýchlo porobili, čo bolo treba, jeden z nás vždy ostal v kancelárii a mal  službu pri telefóne a my ostatní – hybaj k vode! Ale keď pršalo, tak sme  všetci pracovali od vidíš do nevidíš. Štyria z nás hrali závodne volejbal a tak sme posilnili ich volejbalové mužstvo a za toho pol roka, čo sme tam slúžili, sme ho prebojovali do vyššieho krajského kola. Boli to ozaj pekné časy.

 

V 60. rokoch ste vy kulturisti z činkárne na Belehradskej ulici, fungovali ako dobre stmelená partia mladých ľudí. Vaše kamarátstvo však neutužovali len spoločné záujmy súvisiace s posilňovaním, ale i obrana pred nelichotivými vyjadreniami médií. Predsa len tlač v tom čase kulturistike – ako „západniarskemu“ športu – nebola príliš naklonená. Ako ste sa vlastne dostali do pozornosti médií? 

Spočiatku prebiehalo zviditeľňovanie kulturistiky vlastne už len tým, že sme boli, takpovediac, ľuďom na očiach. Podstatnú úlohu pri tom zohrali najmä verejné priestory, kde sme sa ako mládež stretávali a kde sme sa všetci navzájom poznali. Napríklad také bratislavské korzo či kúpaliská. Na oboch som sa v lete s obľubou zdržiaval, no a keď som sa náhle v roku 1957, z roka na rok ukázal svalnatejší, väčší a mohutnejší, okamžite sa to rozkríklo. Každý bol zvedavý, čo sa so mnou stalo. Padali otázky typu: Ako to vyzeráš? Čo robíš? Čiže šlo v podstate o propagáciu, ako zvyknú hovoriť Nemci "Mund zu Mund Propaganda": od úst k ústam. Nepísalo sa o nás, aspoň zo začiatku nie, neboli sme ani v televízii, naviac v tých časoch vlastnilo televízor len malo ľudí, len sa o nás hovorilo. Samozrejme, ako to už v podobných prípadoch býva, zavše sa aj čosi kde-tu pridalo, zveličilo.  A tak ľudia začali mať záujem o to, čo to vlastne na tej Belehradskej ulici robíme. Takto sa k nám do činkárne dostalo veľa ľudí. Niekedy sa obzeračov nahrnulo toľko, že predseda činkarne Dušan “Duško” Seliga každému vyhradil päť minút a dosť! S rastúcim záujmom verejnosti sa pochopiteľne dostavili aj negatívne reakcie, väčšinou však prevládalo nadšenie. No a keďže šlo v tom čase u nás o nový fenomén, nevyhli sme sa ani pozornosti médií. Čo presne spustilo vlnu záujmu novinárov, to neviem, no viem si predstaviť trebárs i nasledujúci scenár. Stačilo, aby takému redaktorovi manželka doma pripomenula ako dobre tí kulturisti vyzerajú. A v ňom sa odrazu ozvala dotknutá samoľúbosť a keďže sám nejavil o cvičenie záujem, reagoval článkom, v ktorom nás zhodil. Pokojne sa však mohlo prihodiť i to, že ako tému nás dostal dotyčný novinár príkazom zhora a tak vznikali články, kde o nás písali, že sme hlúpi, obmedzení, nemáme silu a podobne. Kulturistika bola prezentovaná ako obdivovanie sa v zrkadle a  egoistické nafukovanie bez akéhokoľvek športového výkonu. Navyše, k negatívnemu obrazu kulturistiky prispievali aj populárne žurnály, ktoré v kine predchádzali premietaniu hlavného filmu. Vhodne zostrihané sekvencie kŕčovitého pózovania žilnatého chlapíka z nejakej americkej súťaže, podčiarknuté primerane štipľavým komentárom, skrátka urobili v povedomí verejnosti svoje.

 

Ako ste reagovali na vzniknutú situáciu?

Hľadali sa možnosti, kde a ako prezentovať svoj pohľad na vec, ako protipól vtedajším nezmysleným ohováraniam kulturistiky. Takto som sa napríklad dostal k publikačnej činnosti ja, a v podobnom duchu reagovali aj ďalšie spriaznené duše, priaznivci nového športu z Bratislavy, Košíc a Prahy, neskôr ešte z Brna a Mariánskych Lázní. Celé toto vrenie napokon viedlo k snahe o uznanie kulturistiky ako oficiálneho športu v rámci ČSTV a bolo korunované úspechom na jar v roku 1964. V máji toho roku bola ustanovená pri vzpieračskej sekcii ÚV ČSTV ústredná komisia kulturistiky a už v októbri absolvovalo 33 frekventantov prvé týždenné školenie v Nymburku. Po záverečných skúškach vymenovala Ústredná škola ČSTV prvých trénerov a rozhodcov kulturistiky, čím sa vytvorili potrebné podmienky pre organizovanie prvých súťaží v kulturistike u nás.

 

Spomenieš si na ľudí ktorí sa najviac zaslúžili a stáli pri zrode oficiálnej kulturistiky ako športu u nás vo vtedajšom ČŠSR?

Samozrejme. Bolo to síce pred 55. rokmi, ale pre mňa je to ako včera. O tento pozitívny vývoj kulturistiky v Československu sa zaslúžili viacerí, spomeniem aspoň tých najvýznamnejších (uvádzam ich bez akademických titulov) ako sú:  Andy Hanzlík, Anton Zrubák, Juraj Pipasik, Ivan Uríček, Dušan Seliga a Juraj Višný z Bratislavy, Alexander Bačinský a Milan Jablonský z Košíc, Vojtech Fiala, Ladislav Filip, a Emil Müller z Prahy, neskoršie prišli k tomu ešte František Bulva z Brna, Luděk Nosek z Marianských Lázni a Ľudo Major z Bratislavy. Všetkým spomenutým, ako aj ostatným nemenovaným, srdečná vďaka za ich nezištnú a obetavú spoluprácu, vďaka ktorej mala ďalšia generácia pripravené dobré a ozaj pevné základy. Na nich vyrástli vynikajúce úspechy, v ktorých už druhá a dokonca aj tretia generácia úspešne pokračuje! A o tom svedčí za polstoročie obrovské množstvo získaných titulov majstrov Európy a sveta mužov, žien, juniorov, aj (fitness) detí...

Inak, dodnes som presvedčený, že taká ideálna konštelácia nezištných nadšencov a výborných priateľov, aká sa v tom čase dala dokopy, určite nie je každodenná. Asi to tak malo byť.

To bol rok 1964. Kulturistika bola na svete a mali ste podmienky na organizovanie súťaží.

 

Ktorá bola tá prvá? Koľko bolo pretekárov? Koľko bolo divákov a aká bola atmosféra?

Úplne prvá oficiálna súťaž v ČSSR sa konala v Bratislave, a bola to Veľká cena Mladej gardy 1964. Víťazom v kategórii mužov do 175 cm bol Juraj Pipasík a nad 175 cm som bol ja a stal som sa aj absolútnym víťazom. V kategórii juniorov (do 21 rokov) do 173 cm zvíťazil Juraj Trojan a nad 173 cm Maroš Malobický. Všetci víťazi sme boli z Bratislavy. Zúčastnilo sa tu veľa kulturistov z celej ČSSR. My sme pomáhali aj organizačne. Sála bola natrieskaná, sedelo sa všade. V uličkách, na chodbách, kde sa ľudia tlačili pri vstupných dverách, aby aspoň niečo videli. Nikto nevedel ako to dopadne. Keď vyšiel prvý súťažiaci, bolo úplné ticho. Spravil pár póz a zrazu celá sála burácala. Ohromný aplauz, pískot a krik. Bol to neopísateľný zážitok a atmosféra. Keď o tom hovorím, ešte dnes mi behajú zimomriavky po tele.  

Po tomto úspešnom štarte súťaží sa začali organizovať aj ďalšie. Druhá, ktorá sa organizovala hneď na jar 1965, bol 1.ročník Putovného pohára časopisu Tréner a cvičiteľ, kde som skončil druhý, a pár mesiacov na to vznikla aj súťaž s názvom Cena Sandow Mariánske Lázně 1965, ktorú som v mojej kategórii vyhral. Toto boli tie najznámejšie, ktoré vznikli a následne mali svoju tradíciu.

 

Viem, že ty si sa stal vôbec historicky prvým majstrom ČSSR v kulturistike. Kedy sa zorganizovali tieto prvé oficiálne majstrovstvá ČSSR? A aké boli?

Od roku 1964 do 1968 všetky súťaže boli len pohárové. Chýbali nám národné majstrovstvá ČSSR, na ktoré by prišli všetci kulturisti a rozhodlo sa kto je najlepší. Samozrejme toto nebol jediný dôvod vzniku národných majstrovstiev. Keď sme sa chceli zúčastňovať významných medzinárodných súťaží a ME či MS, bolo to nutnosťou. A tak sa v roku 1968 konali prvé majstrovstvá Československej socialistickej republiky. Na tieto majstrovstvá som dokonca ja osobne navrhol a pripravil oficiálny plagát pretekov, ktorý je dnes už verejnosti známy. Samozrejme som tam štartoval aj ja. Podarilo sa mi vyhrať  svoju kategóriu muži nad 175 cm, a potom som získal aj titul absolútneho víťaza MR ČSSR. Konkurencia bola obrovská. V tej dobe boli v mojej výškovej kategórii mojimi najväčšími konkurentmi Ivan Uríček, a v kategórii nižšej Juraj "Mackie" Pipasík. Obaja boli mojimi tréningovými partnermi. Prišli všetci najlepší - František Pánek z Mariánských Lázní, Pepík Bartoš z Prahy, Ladislav Kléri z Košic a Peter Uríček - tiež z našej  činkárne, ktorý bol vtedy ešte junior. Divácky záujem bol už ako tradične obrovský. Ľudia sedeli a tlačili sa všade. Bolo to  niečo fantastické. 

 

Týmto titulom, PRVÝ MR.ČSSR sa navždy do mramoru histórie nezmazateľne vytesalo hrubými zlatými písmenami tvoje meno Juraj Višný.

Asi áno. Musím ale povedať, že to bola a je pre mňa veľká česť a vážim si, že mi to osud umožnil.

 

 

Je tu aj druhá udalosť, ktorou si zanechal stopu v histórii. Dva roky pred spomínaným titulom MR.ČSSR si sa dostal ku filmu a natočili s tebou kultový a veľmi úspešný film KTO CHCE ZABIT JESSII­­­?, kde si stvárnil jednu z hlavných úloh SUPERMANA. Bol to prvý film u nás, kde bol v hlavnej úlohe kulturista. Tým si uviedol kulturistiku do povedomia širokej verejnosti, čo bolo niečo fantastické a v tej dobe pre rozvoj nášho športu veľmi potrebné. Vďaka tomuto tvojmu prínosu propagácie kulturistiky si pre mňa československý "Arnold Schwarzenegger", ktorý vďaka filmografii kulturistiku preslávil celosvetovo. Ako sa ti podarilo dostať do tohto filmu?

Jedného dňa som dostal list z Barandova, či by som nemal záujem hrať v komédii. Zaujalo ma to a povedal som si "prečo nie?". A tak som im odpísal. O pár dní prišli za mnou do Bratislavy na pohovor. Pri kávičke sme sa porozprávali a povedali mi: "ozveme sa". Onedlho prišla pozvánka do pražského Barrandova. Tam nás prišlo viac. Urobili s nami pohovor. Museli sme sa naučiť a povedať pár viet, a zobrali nám miery na kostým. Potom nás poslali domov a zase povedali, že sa nám ozvú. Po čase mi opäť prišla pozvánka. Keď som tam prišiel už ma čakal v šatni kostým supermana. Boli sme tam už len traja kandidáti, všetko urastení športovci. Obliekli nás do kostýmov, po jednom si nás volali a my sme museli hrať scénky. Nakoľko sme išli samostatne, neviem čo robili tí druhí, ale ja som mal rozbíjať kuchyňu a jesť „sklenený“ (cukrový) zaváraninový pohár ako neskôr aj v samotnom filme. Potom som sa musel vyšplhať po lane na druhé poschodie, tam zoskočiť na balkón a to isté späť. Pri odchode mi zase povedali to ich obligátne: "ozveme sa Vám". Stále som neveril, že sa dostanem do filmu. Ale na dvore ma dobehol kameraman tohto filmu pán Nemeček, poklepal ma po ramene a povedal: "Juro ty to máš". Moc som tomu neveril, uveril som, až keď som stál na pľaci a hral.

 

Bol to veľmi úspešný a nadčasový film. Kto ho režíroval a hral sa aj niekde v zahraničí?

Režíroval ho slávny český režisér Václav Vorlíček, ktorý má dnes už niekoľko kultových a známych filmov ako napríklad: Tri oriešky pre Popolušku, Arabela, Ako utopiť Dr.Mráčka, Saxana a mnoho iných. Tak že niet divu, že môj film bol tak úspešný. Bol to v poradí jeho šiesty film z tridsiatich štyroch. Všetko známe a úspešné filmy. KTO CHCE ZABIŤ JESSII? získal aj niekoľko ocenení.

Na filmovom festivale v talianskom Trieste /Science+Fiction Festival/ v roku 1966 vyhral a získal Zlatú hviezdicu. O film prejavili záujem Taliani a hral sa aj v ich kinách a televíziách.

Aj na jednom z najznámejších filmových festivalov vo švajčiarskom Locarne /Locarno Festival/ získal zvláštnu cenu Macka Seneta.

 

 

Málo sa vie, že o film prejavila záujem v roku 1967 americká produkcia. Chceli ho natočiť v Prahe, New Yorku a Hollywoode s pôvodným „komiksovými“ postavami (Schoberová, Effa a ja), a v hlavných úlohách s dvomi americkými filmovými hviezdami Shirley MacLainovou a komikom Jackom Lemmonom /známym z filmu Niekto to rád horúce s Marilyn Monroe/. Už bolo všetko dohodnuté, podpísane a bol na svete aj americký scenár. V 1968 prišla americká produkcia do Prahy dojednať ďalšie finálne podrobnosti. Všetci sme si boli istí, že sa to bude realizovať. No stalo sa to, s čím nikto nepočítal. V auguste k nám vtrhli vojaci armád Varšavskej zmluvy, a Američania Československo opustili tak rýchlo ako sa dalo.  Zaujímavé ale je, že v roku 1978 Američania natočili prvého moderného SUPERMANA v hlavnej roli s Christopherom Reevom. A teraz uvažujem ako ty Stano: kto vie? Ako by to bolo keby........   

 

Ja viem, že si účinkoval aj v ďalších dvoch filmoch. Ktoré to boli? 

V 1967 som hral s Rudolfom Hrušínskym vo filme Povídky O’Henryho, kde som stvárnil profesionálneho boxera, a v 1968 vo filme Objížďka s Vlastou Chramostovou a ďalšími populárnymi českými hercami, mal som rolu šoféra Júliusa. No a to bol koniec mojej filmovej kariéry.

 

Bol si známy kulturista, herec a mal si dobrú prácu architekta. Prečo si v 1968 emigroval za hranice? Ako sa ti to podarilo, a prečo do Švajčiarska? Po skúsenostiach s filmom a kulturistikou by som skôr predpokladal, že pôjdeš do Mekky kulturistiky a filmu, do Kalifornie v USA.

Do vpádu „spriatelených“ vojsk na územie ČSSR som o tom ani neuvažoval. Ja som vždy tvrdil, že by som nikdy zo Slovenska neodišiel žiť do inej krajiny. Československo sa v 60. rokoch snažilo otvoriť viac zahraničiu a bola tu cítiť určitá nádej v lepšiu budúcnosť. Navyše ako hovoríš aj mne sa tu pomerne dobre darilo, tak som nemal dôvod emigrovať. Ale všetko sa zmenilo počas toho jedného dňa 21.augusta 1968. Ako je už dnes známe Sovietskemu zväzu sa nepáčilo kam smerujeme, a tak nás vojensky obsadili a zobrali nám aj tú malú nádej na demokraciu a slobodu, v ktorú moja generácia verila. Preto som sa rozhodol, že aj s manželkou a našou päťročnou dcérkou emigrujeme. V tých dňoch sa ešte s cestovnou doložkou k pasu dalo vycestovať za hranice. Podarilo sa mi ju vybaviť a legálne sme vycestovali do Rakúska. Tam sme si museli vybaviť vízum a dostali sme sa do Švajčiarska. Rodičia ma presviedčali, aby som si to rozmyslel, že Rusi odídu a bude zase dobre. Mama ma prosila, že keď pôjdem tak nech jej aspoň sľúbim, že neodídeme na druhý kontinent. Preto som nešiel do USA, ale ostal som v Európe. Mal som zodpovednosť za rodinu s päťročnou dcérkou, preto som sa do dobrodružstva nepúšťal.  Nikdy som to neoľutoval. Vieš Stano, ja verím, že všetky veci v živote sa dejú pre niečo a že všetko má svoj zmysel a všetko zo všetkým súvisí.     

Švajčiarsko sme si vybrali, lebo tam bola demokracia a hlavne nikdy nemali vojnu. Po krátkom čase som si našiel dobrú prácu architekta, ktorej som sa venoval až do dôchodku. Aj keď tam žijeme už 51 rokov a prišli sme o československé občianstvo, srdcom som a budem stále Čechoslovák. Od roku 1989, keď sa otvorili hranice, pravidelne cestujem na Slovensko, kde mám veľa priateľov a rodinu.  Vždy som si nosil Slovensko ale aj Česko v srdci, a tam aj ostanú. 

 

Tvoja dráha kulturistu bola veľmi krátka, len tri a pol roka, ale aj tak si zanechal hlbokú brázdu v kulturistickej výnimočnosti. Vo Švajčiarsku si nechcel v tomto športe pokračovať? Myslel si niekedy na to, kam by si to s tvojim talentom dotiahol?

Keď sme emigrovali, bol som od 1968 do 1989 úplne izolovaný od Československa. Mnohí moji kamaráti, s ktorými som budoval našu posilňovňu a kulturistiku, ostali za hranicami. Zrazu sa všetko okolo kulturistiky čo som budoval a na čom som pracoval, rozplynulo a zmizlo ako dym v oblakoch. Po 1968 som ani netušil, či sa ešte niekedy do rodnej vlasti vrátim. Síce som stále trénoval ale Švajčiari boli oproti nám niekoľko rokov pozadu a ja už som nemal znovu chuť a ani energiu začínať od začiatku. A už vôbec nie bez mojich spolubojovníkov za presadenie kulturistiky. Navyše som mal rodinu a tá sa stala mojou prioritou.

A kam by som to dotiahol? Nemyslím, že som bol zvláštny talent. Bol som astenický typ (úzke kosti, rýchly metabolizmus, tenké končatiny, chudé svaly a nízke množstvo tukových usadenín), tak neviem. Moc som nad týmto neuvažoval.

 

 Zaslúžil si sa o propagáciu kulturistiky publikovaním veľkého množstva odborných článkov. Boli to články o tréningovej metodike, histórii, o našich ale aj svetových kulturistov. Čo si napísal a kde všade si publikoval?

V 60. rokoch to bol časopis Tréner a cvičiteľ, kde mi to umožnil vtedajší šéfredaktor Jozef Mazág. Neskôr sa mi podarilo vďaka tomu, že si ma všimla redakcia športového týždenníka ŠTART, písať aj pre nich. Bolo dobré, že som pracoval v SND, na technickom rozvojovom oddelení, ktoré sídlilo v blízkosti oboch redakcii. Šéfredaktorom ŠTARTU bol Jozef Bujna. Pani Júlia Perútková, zástupkyňa knižného vydavateľstva ŠPORT, si všimla, že obom časopisom vďaka článkom o kulturistike stúpol náklad. Prišla za mnou a navrhla mi, že by sa mohla vydať aj kniha o KULTURIZME, o tréningu, životospráve, histórii atď. Proste o všetkom o čom sme písali. Bolo to začiatkom roku 1965, a chceli to ešte v tom roku vydať.  Aby sme to zvládli, dali sme dohromady kolektív autorov : Jozef Bača, Alexander Bačinský, Braňo Bohuš, Milan Jablonský a Juraj Višný. Rozdelili sme si témy a začali na tom pracovať. Ja som si aj ilustroval hlavne svoje kapitoly o cvičení a ostatné témy ilustrovali Ladislav Dudáš a Ján Vološin.

 

 

​Keď kniha vyšla bola okamžite vypredaná a tak sa muselo pripraviť druhé vydanie. Dokonca o ňu prejavili záujem aj Rusi, a bola preložená do ruštiny a vyšla v roku 1969. Dohromady vyšla v sedemdesiattisícovom náklade.

 

Športoví nadšenci ťa mali možnosť poznať aj ako spolupracovníka časopisu MUSCLE&FITNESS, kde si mal vlastné články a aj o histórii kulturistiky. So známym šéfredaktorom tohto časopisu, dnes už  nebohým Ľudom Majorom, ste boli dobrými priateľmi. Obaja ste milovali históriu. Ako ste sa zoznámili a aká bola spolupráca s Ľudom?

V roku 1991 som bol na Slovensku a navštívil som v Bratislave môjho dobrého priateľa známeho kulturistu Ing. Ivana Uríčka. Povedal: "počkaj s niekým ťa zoznámim", zdvihol telefón a niekam zatelefonoval. Dohodol stretnutie v Dome novinárov, kde na nás čakal šéfredaktor vtedajšieho časopisu Fit plus /predchodcu dnešného MUSCLE&FITNESS/, PhDr. Ľudo Major. Hneď sme si padli do oka a od tej chvíle sme sa stali dobrými priateľmi. Bol to úžasne vzdelaný človek, mal ohromný rozhľad. Spájal nás hlavne záujem o kulturistiku a jej históriu. Vždy, keď som prišiel do Bratislavy, našiel si pre mňa čas. Veľa sme filozofovali a často celé hodiny debatovali o kulturistike, ale aj o iných veciach. Mal obrovské a dobré srdce. Začal som pre MUSCLE&FITNESS písať blogy. Spolu sme za roky spolupráce dali dohromady nespočetné množstvo vzácnych historických informácii o kulturistike. Veľa týchto informácii bolo dávno zabudnutých a my sme ich opäť oživovali. Pripadali sme si ako objavitelia nových, v čase stratených ostrovov a území. Mali sme radosť, že to všetko môžeme prostredníctvom časopisu a internetového portálu ONLINE MUSCLE&FITNESS odovzdať našim rovesníkom a mladším generáciám. Spomínaný internetový portál bol perfektne prehľadný. Ja som tam mal blog Pohľadnica Juraja Višného, a ďalší autori ako redaktori Zlatica Klaučová, Boris Bárdoš, Jozef Švub, Erik Rédli a ďalší, sa venovali príbuzným témam. Trochu ma mrzí, že tento časopis pred časom zanikol. Síce sa zachoval online portál, ale už to nie je ono, viac ako polovica príspevkov  odtiaľ zmizlo. Možno sa mýlim a už starnem, ale mám pocit, že ako zmenili ten portál, je nejako menej prehľadný a komplikovanejší. Viem, že musia robiť to čo sa predáva a čo ich živí, a že články o histórii nie sú marketingový artikel. Vďaka Ľudovi história ožívala. Ľudo Major mi často hovorieval: „Kto nepozná svoju históriu, nevie sa z nej poučiť a nevie sa tak vyvarovať chýb, ktorých sa dopustili naši predkovia“. Česť pamiatke PhDr. Ľudovíta Majora, zakladateľa, vydavateľa a šéfredaktora MUSCLE & FITNESS od r. 1991 do 2016.

 

Ako a kde žiješ dnes a čomu sa venuješ?

Dlho som žil vo Švajčiarsku pri Zürišskom jazere, posledných 5 rokov sme v horách v malom mestečku, kde býva a pracuje naša dcéra, vyštudovaná zubná technička.  Jej manžel má v našom dome na prízemí zubnú ambulanciu. Žijeme pokope a v harmónii ako správna rodina. Užívam si to a som šťastný, že to takto je. Pravidelne aj dnes športujem a posilňujem. Mám totiž heslo: "Kto sa nehýbe ten hrdzavie!" S manželkou sme precestovali skoro celý svet a máme na to krásne spomienky. Teraz som už 17 rokov v dôchodku.

 

 

Chcel by si odkázať niečo naším čitateľom a tvojím fanúšikom, ktorí si budú tento článok čítať?

Kulturistika a fitness je vynikajúci šport na získanie peknej postavy a udržanie dobrej kondície. Nemusíte ho robiť profesionálne alebo súťažne. Stačí sa mu venovať ako hobby, a nech sa to stane vašim životným štýlom. Cibrí to pevnú vôľu a disciplínu, vďaka ktorým dosiahnete viac aj v bežnom živote. Dávajte si pozor na stravu. Obmedzte alkohol, nefajčite a samozrejme neužívajte žiadne zakázané látky /doping/ ani drogy. Bez práce nie sú koláče. Robte tento šport so srdcom a láskou. Ak chcete súťažiť, nečakajte hneď ohromné výsledky, sponzorov a finančný prospech. Hlavne  to robte pre seba a nie pre iných, ani pre slávu. Pamätajte: Pýcha predchádza pád!  Zaujímajte sa o históriu, hľadajte v nej skúsenosti, pravdu a chyby, lebo len tak sa dokážete v živote správne rozhodovať. Prajem Vám všetkým veľa úspechov, lásky a zdravia.

 

Juraj Višný

 

Na záver sa ti chcem ešte raz za našich čitateľov poďakovať, že si bol ochotný podeliť sa s nami o tvoje bohaté zážitky a skúsenosti.

 

Chcem ti osobne povedať za seba - je to pre mňa obrovská česť, že si ma pustil do tvojho súkromného sveta a previedol ma jeho históriou, ktorá je súčasťou našich dejín. Bola to úžasná a neuveriteľná cesta v čase. Ďakujem. 

Tituly Juraja Višného:

• 1964 – absolutní vítěz v první oficiální kulturistické soutěži v ČSSR Velká cena Mladé gardy v Bratislavě
• 1965/66 – druhá místa na soutěžích o Putovní pohár Trenéra a cvičitele
• 1966 – 1. místo na soutěži Velká cena Mladé gardy v Bratislavě
• 1966 – 1. místo na II. ročníku soutěže o Cenu Sandow v M.Lázně
• 1966/67 – vítěz čtenářských anket v časopisu "Start"
• 1968 – absolutní vítěz na prvním Mistrovství ČSSR v Bratislavě
• 2006 – zlatá medaile od prezidenta IFBB Rafaela Santonji

 

S Jurajem Višným byly natočeny tyto filmy:

• Kdo chce zabít Jessii? (1966) – rola Supermana
• Povídky O’Henryho (1967)      – rola profesionálneho boxera
• Objížďka (1968,)                       – rola šoféra Júliusa